„Would you like some coffee?"
Veta, ktorá ma prebudila. Po trojhodinovomspánku ukončenom prinúteným sa zobudením to bola prvá veta dňa, ktorá maspojila s realitou. Nie, kávu nepijem. Ale vlastne áno, dnes áno, pijem,keďže bude - mal by byť - dlhý deň. Začal skoro. Čakane, ale aj tak ma zaskočil,chcene, ale chcenie sa vytratilo v momente ako zapípal budík. V hlavema otravuje iná myšlienka, odlišná od tej týkajúcej sa spôsobu naloženias deviatimi hodinami daného dňa. Nechám to na spontánnosť alebo si spravímpo svojom, - sadnem si niekde, zašijem sa, pustím si hudbu a vytiahnemknihu. Kto mi zakáže? Skúsil by. Chuť kávy nevnímam, neviem si na ňu spomenúť,ani na to, či bola s mliekom. Znova som preč. Len či nezaspím ...
Air, Oblivion, Nemesis, Corkscrew, The Blade,Ripsaw, Submission, ...
Odovzdám sa osudu. Teraz neriešim, čiv neho verím. Ak mám zomrieť - zomriem ...
Strach neprišiel, nasadla som. Už pohľad navýškovú dráhu zvanú Oblivion ma fascinoval. Celý ten trištvrtehodinový časčakania som sledovala jazdy. Žiadna mi neunikla. Neprepočuteľný vreskot tohomnožstva odhodlancov, z ktorého som vycítila zdesaťnásobené zdeseniev istej vrcholnej chvíli, ma dráždil. Aj ja chcem. Aj ja sa chcemvykričať. Tak ako ešte nikdy doposiaľ. Strach neprišiel ani už pri dvíhanívozíkom, vyzdvihlo ma to na samý vrchol (relaxačná pasáž vcelku). Pozrela somsa strmo dole, ale nakoľko som nemala okuliare, nedovidela som. O tolepšie - horšie (?). Neviem kam spadnem, neviem kam padám, je mi šialenepríjemne, pár zintenzívnených sekúnd, krik, klopanie smrti do okien, brutalita,ktorá sa zdá nekončiacou, ale má koniec. Hoci na milisekundu zaváham,zapochybujem (duša, telo - čo prvé vzlietne?), no po konci netúžim. Zletela somz niekoľkometrovej výšky necítiac si hlasivky. Tesne na konci, tesne pozistení, že je koniec, uvedomení, že som to navyše prežila, som sa cítilaneskutočne živo. Za daný pocit mi to stálo. Strach neprišiel. A bolo povšetkom a mohla to predýchať a strach prešiel cezo mňa. Meškal. Mojachtivosť bola rýchlejšia. Neverím, že nedostihnuteľná, ale pre strach tentokrátbola. Akoby som sa znovuobjavila. Spoznala seba inak. Aj sebaparodicky.
„Would you like some coffee?"
„No, thankyou, I like tea. "
Šálka horúceho čaju. Zásadne si ju dávam predspaním. Aby som zaspávala pomaly ...
Alton Towers mi poskytol priestor - priam do extrému. Emócie mohli vyjsť.Explodujúca mikrovlnka sa upokojila ...
Hoc aj na bunjee jumping sa už odhodlám. Ktosa pridá?